Život Prešova
online
online
Šľachtiteľ a ovocinár Ivan V. Mičurin sa narodil pred 160 rokmi
27.10.2015 Celý región
Dolgoje/Bratislava 27. októbra (TASR) - Legendárny ruský šľachtiteľ a ovocinár Ivan Vladimirovič Mičurin sa narodil pred 160 rokmi 27. októbra 1855 na panstve Veršino neďaleko obce Dolgoje vo vtedajšom cárskom Rusku (dnes Ruská federácia).
Po ovocinárovi bez akéhokoľvek odborného vzdelania ostali stovky nových odrôd ovocných a okrasných drevín. Krížením sa Mičurinovi podarilo južné odrody ovocia posunúť o stovky kilometrov na sever, kde predtým nedokázali prežiť. Najznámejšie jeho vyšľachtené odrody sú hruška a jabloň, ale krížil aj višňu s čremchou, marhuľu so slivkou či jarabinu s hlohom.
Pozornosť sovietskej vlády si získal šľachtiteľskými úspechmi, mal však natoľko uzavretú povahu, že údajne politickú situáciu ani nesledoval, žil len pre svoje hybridy. Keď sa v Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) počas stalinizmu dostala na čiernu listinu Mendelova teória dedičnosti (genetiku označili za buržoáznu pavedu), jej miesto zaujala Mičurinova teória hybridizácie, ktorú vypracoval sovietsky agronóm Trofim Denisovič Lysenko, hoci túto doktrínu odmietali vedci na celom svete (tzv. lysenkizmus bol oficiálne v ZSSR zavrhnutý v roku 1964, keď Lysenko odišiel na dôchodok).
Ivan Vladimirovič Mičurin sa narodil 27. októbra 1855 na panstve Veršino neďaleko obce Dolgoje v Riazanskej oblasti v cárskom Rusku v rodine drobného šľachtica. Jeho otec mal menší sad, ktorý chlapca od mala veľmi priťahoval. Keď rodina zbankrotovala, mladý Mičurin sa musel o seba sám postarať. Nedoštudoval ani gymnázium, zamestnal sa na železnici, všetok svoj voľný čas však venoval stromom. Krátko po dvadsiatke sa pustil s plným nasadením do práce, ktorú považoval za zmysel svojho života. V Kozlove v Tambovskej gubernii si založil sad, do ktorého sústreďoval celé súbory rastlín, najmä ovocných stromov. S fanatickým zanietením sa pustil do ich kríženia, nezabudol ani na kríky a vinič. Túžil, aby v stredných, chladných pásmach Ruska rástli stromy, ktoré budú dávať plody šťavnaté ako na juhu v slnečných sadoch. Najprv svoje rastliny otužoval, aklimatizoval južné odrody v chladnejších pásmach, potom ich začal krížiť.
Aby získal sortu odolnú a zároveň kvalitnú, spáril dva extrémy, teplomilnú južnú plodinu s odrodou severnou, zvyknutou na kruté podmienky. Tak napríklad jednej vyšľachtenej hruške bola matkou zimná divoká hruška ussurijská s malými plodmi, ale obrovskou odolnosťou voči nízkym mrazom. Jej otcom bola južná odroda s veľkými a šťavnatými plodmi a chúlostivou povahou. Vynikajúce veľké hrušky potom plodil strom, ktorý vydržal mrazy až mínus 36 stupňov Celzia.
Cárska vláda v Rusku Mičurina nepodporovala. Výsledky jeho práce boli omnoho známejšie v zahraničí ako doma. V roku 1911 dostal z USA ponuku na odkúpenie celej kolekcie stromčekov zo svojej škôlky, v roku 1913 mu dokonca ponúkli možnosť pracovať v USA za výhodných podmienok, Mičurin odmietol.
Jeho prácu doma v plnom rozsahu docenili a podporovali až po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR, 1917), kedy sa mu ušli aj vysoké vyznamenania.
Svoje celoživotné dielo zhrnul Mičurin do knihy Výsledky šesťdesiatročnej práce. Tri roky pred jeho smrťou v roku 1932, jeho celoživotné pôsobisko, mesto Kozlov, premenovali na Mičurinsk. V tomto meste napokon šľachtiteľ Ivan Vladimirovič Mičurin 7. júna 1935 zomrel vo veku 79 rokov.
Ovocinárstva aj dnes ponúkajú ním vyšľachtené odrody, napríklad jablone - Slavjanku s plodmi so šťavnatou bielou dužinou s príjemnou chuťou, Krasokvet – Číňanku, ktorá sa vyznačuje odolnosťou voči mrazom a má až polkilogramové plody so snehobielou sladkou, mierne nakyslou dužinou.
Po ovocinárovi bez akéhokoľvek odborného vzdelania ostali stovky nových odrôd ovocných a okrasných drevín. Krížením sa Mičurinovi podarilo južné odrody ovocia posunúť o stovky kilometrov na sever, kde predtým nedokázali prežiť. Najznámejšie jeho vyšľachtené odrody sú hruška a jabloň, ale krížil aj višňu s čremchou, marhuľu so slivkou či jarabinu s hlohom.
Pozornosť sovietskej vlády si získal šľachtiteľskými úspechmi, mal však natoľko uzavretú povahu, že údajne politickú situáciu ani nesledoval, žil len pre svoje hybridy. Keď sa v Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) počas stalinizmu dostala na čiernu listinu Mendelova teória dedičnosti (genetiku označili za buržoáznu pavedu), jej miesto zaujala Mičurinova teória hybridizácie, ktorú vypracoval sovietsky agronóm Trofim Denisovič Lysenko, hoci túto doktrínu odmietali vedci na celom svete (tzv. lysenkizmus bol oficiálne v ZSSR zavrhnutý v roku 1964, keď Lysenko odišiel na dôchodok).
Ivan Vladimirovič Mičurin sa narodil 27. októbra 1855 na panstve Veršino neďaleko obce Dolgoje v Riazanskej oblasti v cárskom Rusku v rodine drobného šľachtica. Jeho otec mal menší sad, ktorý chlapca od mala veľmi priťahoval. Keď rodina zbankrotovala, mladý Mičurin sa musel o seba sám postarať. Nedoštudoval ani gymnázium, zamestnal sa na železnici, všetok svoj voľný čas však venoval stromom. Krátko po dvadsiatke sa pustil s plným nasadením do práce, ktorú považoval za zmysel svojho života. V Kozlove v Tambovskej gubernii si založil sad, do ktorého sústreďoval celé súbory rastlín, najmä ovocných stromov. S fanatickým zanietením sa pustil do ich kríženia, nezabudol ani na kríky a vinič. Túžil, aby v stredných, chladných pásmach Ruska rástli stromy, ktoré budú dávať plody šťavnaté ako na juhu v slnečných sadoch. Najprv svoje rastliny otužoval, aklimatizoval južné odrody v chladnejších pásmach, potom ich začal krížiť.
Aby získal sortu odolnú a zároveň kvalitnú, spáril dva extrémy, teplomilnú južnú plodinu s odrodou severnou, zvyknutou na kruté podmienky. Tak napríklad jednej vyšľachtenej hruške bola matkou zimná divoká hruška ussurijská s malými plodmi, ale obrovskou odolnosťou voči nízkym mrazom. Jej otcom bola južná odroda s veľkými a šťavnatými plodmi a chúlostivou povahou. Vynikajúce veľké hrušky potom plodil strom, ktorý vydržal mrazy až mínus 36 stupňov Celzia.
Cárska vláda v Rusku Mičurina nepodporovala. Výsledky jeho práce boli omnoho známejšie v zahraničí ako doma. V roku 1911 dostal z USA ponuku na odkúpenie celej kolekcie stromčekov zo svojej škôlky, v roku 1913 mu dokonca ponúkli možnosť pracovať v USA za výhodných podmienok, Mičurin odmietol.
Jeho prácu doma v plnom rozsahu docenili a podporovali až po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii (VOSR, 1917), kedy sa mu ušli aj vysoké vyznamenania.
Svoje celoživotné dielo zhrnul Mičurin do knihy Výsledky šesťdesiatročnej práce. Tri roky pred jeho smrťou v roku 1932, jeho celoživotné pôsobisko, mesto Kozlov, premenovali na Mičurinsk. V tomto meste napokon šľachtiteľ Ivan Vladimirovič Mičurin 7. júna 1935 zomrel vo veku 79 rokov.
Ovocinárstva aj dnes ponúkajú ním vyšľachtené odrody, napríklad jablone - Slavjanku s plodmi so šťavnatou bielou dužinou s príjemnou chuťou, Krasokvet – Číňanku, ktorá sa vyznačuje odolnosťou voči mrazom a má až polkilogramové plody so snehobielou sladkou, mierne nakyslou dužinou.
0
www.ZIVOTPO.sk
